roztavil vesmir,
z neho ukul mec,
tym mecom pretal prazdno
znicil stary svet.
na jeho miesto z krvy prazdnoty
zrodil sa novy plny nicoty.
zaplakal trpoko slzou jedinou,
ta slza stala sa,
nasou planetou.
zo svojich vlasov, z ruk a noh,
postavil hory, kraje plne luk.
srdce mu bilo ticho na poplach
ked z ruk si prasil hviezdny prach,
nebolo smutku, ani radosti,
len cista krasa celkom bez lasky.
nieco sa stalo,
azda omylom,
splynula voda s jeho semenom,
videl to, nocnu moru desivu,
ludstvo a zivot- skazu nezvratnu,
tak dal vzniknut casu,
by zmiernil chyby dosledok,
a videl ako z vody povstal novy boh,
odvtedy uz len ticho umieral,
cas ktory stvoril sam ho zozieral,
vyliezol clovek na zem spanilu,
znasilnil zem i vsetku nadheru.
nicil a plienil, spalil nove dni,
tak stal sa mecom kutym na ohni.
cas plynul
sam zivot, stal sa novym snom,
kto zil ten spal,a mrtvy precitol
tak potom kazdy, nikto neujde,
vrati sa naspat k prirode.
nicota pre nas hroziva,
postupom casu oziva,
nic nie je krajsie na svete,
nez ticho, pust a kamene.
Komentáre